SpäťÚvodINFORMÁCIE - KOMENTÁRE › Ako sme nepodpisovali kolektívnu zmluvu

Ako sme nepodpisovali kolektívnu zmluvu

23.apríl 2019 / redakcia - komentár

Podpis zmluvy.

Kompetentní sadnú za spoločný stôl, niekto pred nich predloží papiere, podá pero a všetci rad-radom podpisujú. Ešte pár slov sa patrí najprv... o ťažkostiach, ktoré sprevádzali dohodu, o vďake a pochopení, ak bola ústretovosť, niečo o spoločných cieľoch. Podanie rúk, výmena podpísaných zmlúv, uschovať perá a niekedy sa otvorí aj šampus, aby sa symbolicky štrnglo na úspešné zavŕšenie dohody.

Tak to chodí na svete. A chodilo to tak aj u nás. Každoročne. Dlhé roky. Až prišiel rok novej kultúry, nových spôsobov, nového manažmentu.



Nezaškodí trocha štatistiky z tohtoročného vyjednávania...

  • Návrh kolektívnej zmluvy predložil zamestnávateľ 9.11.2018, dohodnutá bola 14.2.2019. Vyjednávanie trvalo presne 97 dní.
  • Oba zväzy absolvovali zopár stretnutí svojich zástupcov a vyjednávačov, najprv samostatné, potom spoločné.
  • Vyjednávači zamestnávateľa i zamestnancov mali svoje prípravné stretnutia pred každým kolom vyjednávania.
  • Štyroch kôl sa zúčastnili tri vyjednávacie tímy, 9-11 ľudí na každom rokovaní, dokopy zhruba 40 'človekodní', strávené len spoločným sedením a hľadaním riešenia.
  • Všetci zúčastnení strávili nad prípravou, výpočtami, možnosťami, návrhmi desiatky hodín.
  • Zamestnávateľ zorganizoval dve mimoriadne stretnutia predsedov zväzov a najvyššieho vedenia firmy.
  • V priebehu vyjednávania sme zorganizovali petičnú akciu naprieč firmou, ktorú podpísalo dve tisícky ľudí a pri získavaní podpisov spolupracovali desiatky kolegov. Mnohí reagovali podnetmi v priebehu celého vyjednávania a dvakrát sme zorganizovali podporu elektronickou formou, do ktorej sa zapojila viac ako polovica firmy.


Nie, tie odrážky nehovoria o tom, čo sme v zmluve dohodli. Tie hovoria o inom.

Desiatky, stovky, vlastne tisíce ľudí vynaložilo svoj čas, svoje úsilie, vedomosti a schopnosti, aby prispeli k uzatvoreniu zmluvy. Keď to bolo potrebné, dokázali sa zmobilizovať stovky ľudí, aby prejavili svoj názor. Keď nespokojnosť ľudí dosahovala silu, že sa o nej dozvedeli aj v Nemecku, konečne sa prebudilo aj dovtedy driemajúce vedenie firmy a... napokon sme zmluvu k spokojnosti všetkých dohodli. A pripravili na podpis.

Ako som naznačil v úvode, podpis zmluvy je niečo výnimočné, nie každodenné. Podpisuje sa koaličná zmluva medzi politikmi, uzatvorenie mieru medzi mocnosťami, obchodné zmluvy medzi obchodnými partnermi, ba aj svedkovia na svadbe sa podpisujú spoločne. Slávnostne, s vážnosťou, úctou. Nielen vzájomnou úctou medzi tými dvoma stranami, čo s vážnou tvárou chytia pero do ruky, podpíšu a potom si s úsmevom potrasú pravicou. Ale hlavne z úcty k tým, pre ktorých sa tá zmluva dohaduje, uzatvára, podpisuje.
 

Asi takto, páni vizionári, to vyzerá pri podpise rôznych dohôd...

    

    

(ilustračné foto, zdroj: internet)

Ale vy asi poznáte inú kultúru. Niečo ako úcta k desiatkam hodín práce, úcta k zamestnancom, ktorí na ten podpis čakali, lebo sa ich dotýka každý riadok, každý paragraf, každé euro v nej dohodnuté - to vám asi nehovorí nič. Začali ste básniť čosi o jednom tíme, o nových prioritách, s akými sa teraz vraj musíme venovať našim zákazníkom. A vážiť si ich. A sami seba, jeden druhého vzájomne. A pridali ste čo-to o potrebných zmenách v spoločnosti. Vraj o zmene firemnej kultúry. 

Prečo to píšem? Že ako sme teda 'podpisovali' zmluvu my?

Nuž, text kdesi vytlačili. A zaniesli na podpis generálnemu, asi v Prahe. Potom pridal podpis zastupujúci riaditeľ ľudských zdrojov, tiež asi v Prahe. Potom napoly podpísanú zmluvu zalepili do obálky a poslali ju do Bratislavy, asi nejakým kuriérom. My, zástupcovia zamestnancov, ľudí, toho firemného zlata, sme boli pozvaní na Bajkalskú. A tak sme prišli, v naivnej predstave, že to všetko prebehne tak ako býva dobrým zvykom v kultúrnych krajinách. Ako to bolo vždy doteraz.

Ale bolo to inak. Úplne inak.

V ktorejsi zasadačke sme zmluvy položili na stôl, vzali do ruky pero, podpísali, svoje dva výtlačky hodili do tašky a odišli domov. Bolo po slávnostnom podpise. Doteraz sme to zvykli tak, ako je zvykom aj inde, za jedným stolom, nie po častiach a potom cez kuriéra.

Že nebol čas? Od 14. februára mala firma, jej manažéri, šesť týždňov na to, aby našli termín na spoločný podpis. Boli sme aj v iných časových tiesňach a vždy, áno, vždy sa dalo nájsť pár minút času na to, aby sa zachovala istá úroveň. Lebo kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody, všakáno? Nuž ale čo, aj takto najvyšší manažéri dokážu prejaviť úctu a istú vážnosť, ktorú si tí, pre ktorých je podpisovaná a tí, ktorí nad ňou strávili desiatky hodín, zaslúžia.

Alebo sú to len zamestnanci, čísla, ktorí nech sú radi, že sú radi? Ďakujeme, neprosíme.

Toto nie je nová kultúra. Toto je NEKULTÚRA.

20.04.2019 - DL

Komentáre

Pridať komentár

Zatiaľ nebol pridaný žiaden komentár.

ANKETOVÉ OTÁZKY

Počet návštev 2125573
Počet loginov 101061